KameliaB

Po včerajšom dni som sa ledva doplazila do postele. A pritom som nič svetoborné nerobila. Najskôr som len nečinne sedela na lavičke a sledovala dianie. Neskôr, po dlhom prehováraní, naozaj dlhom, som napokon nasadla do agentovho dvojmiestneho aeroplánu vedľa ostrieľaného  dvadsaťročného pilota -  volám ho  Depejrak, lebo má zošívané líce po tom,ako prežil pád z vetroňom, opásala som sa pásmi okolo pása aj okolo ramien, nasadila slúchadlá a šli sme. Odštartovali sme a smerovali k Tatrám. Viditeľnosť úžasná, vietor takmer žiadny,  veľmi s nami nenatriasalo, Depejrak zatiahol kniplom a  začali sme stúpať. Stúpali sme dosť vysoko, chceli sme preletieť Tatry a Lomničák.  Začala som mať strach. Nedostala som paniku, to nie, pekne som sedela, usmievala sa, môj statočný chlapec mi ukazoval každú dedinu, pomenoval každú dolinu, Tomášovský výhľad, Kláštorisko, Vrbov, perfektná znalosť geografie, ale ako sme leteli k Tatrám a stúpali a stúpali, mala som pocit, že náš malý stroj stojí na jednom mieste a  vôbec sa nehýbe, a keď som videla Tatry stále bližšie a bližšie, a videla som ich zhora,ako nejaké koláčiky na pieskovisku, akurát  viac špicaté, a keď sa mi videlo, že už sme takmer nad Lomnickým štítom, to sa mi už zdalo, že sme úplne stratení, že odlietame na inú galaxiu, že svoje deti viac neuvidím, a že je s nami amen.  A do slúchadiel neustále ktosi rozprával stále tie isté mená:
".. oto, mária...  oto, mária... oto, mária..."
Potom  zaznelo:
 "Tatry veža, Tatry veža, oto,svätopluk ivan, pokračujte, hláste  sedemtisíc feetov, hláste Štrbské pleso", a ešte mnoho ďalších hlásení, lebo veľa malých lietadiel bolo  vo vzduchu, dokonca dve stíhačky mali letieť obďaleč. Vtedy  som povedala Depejrakovi:
"Neotočíme to radšej? Vidím tie Tatry, sú krásne, ale poďme radšej späť. "
Depejrak s úsmevom ostrieľaného pilota  otočil...
Pristáli sme bezpečne.

Napriek tomu najlepšie sa cítim na zemi ...