KameliaB

Prešli horúcim námestím ku kostolu. V klenbe hlavného vchodu sa k dieťaťu skláňala žena v striebornom a hladila mu svetlé vlasy. Druhou rukou mu podávala košík s ružovými lupeňmi. Dieťa pridŕžalo košík upierajúc pohľad do zeme. Slnko prenikajúce kamenným portálom  kosilo žene široké lýtka a zanikalo v odbleskoch jej kostýmu a čiernych vlasov. Otočili sa späť k námestiu. Žena v striebornom si ich nevšimla. Pred Neptúnom sa fotili svadobčania a vreckovkami si utierali spotené čelá. Ukladali sa do vhodného celku, no dieťa mrviace sa  v kočíku nečakane hodilo topánku do fontány. Celistvosť skupinky sa znovu narušila. Chlapec prizerajúci sa obďaleč pribehol k okraju nádrže a vytiahol papučku z vody.

Vojdime radšej tadiaľ, povedali si a vošli do kostola južným vchodom. Predtým tam postávala vysoká chudá žena a isto patrila k príbuzným. No teraz tam už nikto nestál. Prešli chodbou k svätenici. Medzi lavicami sa prechádzal svadobný otec a skoro tak nevyzeral. Aj oblek so striebornou kravatou mu uberali z veku. Hladké čelo a riedke sčesané vlasy si niesol na vysokom tele ako na pohyblivom podstavci. Občas pozrel na prichádzajúcich, pričom bradu dvíhal vysoko spolu s horizontálou vytýčenou svojím patrolujúcim pohľadom. Svadobný otec sa vynímal ako maják.

Vošli do zadných lavíc a sadli si na kraj. Tu nás nikto nezbadá. O chvíľu sa k nim posadili chudý muž a mohutná žena s ryšavými vlasmi. Mala fialové šaty a profil levice. Ako si sadali, robustná žena s ohnivou hrivou povedala: Ta šicke už tu, ľem madych ňet.  A že še budzeš poradňe modľic. Muž  jej neodpovedal.                                               

Postavili sa. Za hučania píšťal sa zo šera zadnej siene vynorila tmavá žena v čiernom šifónovom kostýme spolu s počerným ženíchom rovnakej výšky. Šli pomaly a isto. Plaché dieťa  pred nimi vyberalo z košíka ružové lupene a hádzalo ich do uličky. Dva kroky za ženíchom, sťa marcipánová bábika, primknutá k ramenu svojho veľkolepého otca kráčala nevesta. Viedol ju vážne, no uvoľnene, držiac dcérinu ruku pod svojím ramenom nežne si ju pritláčal k hrudi. V druhej ruke s kyticou sa na nevestinom zápästí hompáľal snehovo biely batôžtek. Na konci sprievodu šla žena v striebornom a zavalitý cudzinec s kravatou farby majorelle modrej. Pred oltárom zastali. Orgánové registre stíchli, prítomní sa posadili.

Pred snúbencov predstúpil kňaz. Vytiahol lístok a čítal: Cara Maria e Alessandro, cari genitori, cari presente... Chvíľu čítal, potom znovu pokračoval v rodnej reči, až kým zase neotvoril lístok a opäť rečnil pre cudzincov. Matka s dcérou a tučná žena s mužom ticho sedeli, no ako zazneli žalmy, ich hrdelný spev sa ozýval celou zadnou sieňou. Kňaz odložil ťahák a posadil sa. Na ambónu vystúpila vysoká chudá žena a prečítala Kapitolu trinásť z Listu Korinťanom. Za ňou sa pred stojan s Písmom postavila tmavá cudzinka a predniesla Capitolo tredici z toho istého Listu.  Silnú ženu s levou hrivou premohlo dojatie. Primkla sa k mužovi a stisnúc mu tenké zápästie šepotala čítané slová: Láska všetko znáša, verí, dúfa a vydrží. Dve ženy vedľa nej strnulo sedeli. Mladšia blúdila pohľadom po Madone a v nejasných predstavách hľadala záchytný bod. Na dreve kalvárie pod klenbou presbytéria sa jej pohľad zastavil. Chvíľu na ňu pozerala, kým sa jej trojica krížov pred očami nerozplynula a neunikla cez farebné vitráže hlavnej lode. Premohol ju sen.

Ocitla sa v meste. Mestom sa kľukatila rieka a mesto na nej ležalo ako na ostrove. Divé kačice sa hojdali na vode, úzky kanál poháňal mlynské koleso. Nad mostíkom sa vypínala veža ôsmych storočí a na jej konci sa na belasom nebi vlnil zlatý lev. Za mostíkom sa vetvili cesty. Stál tam mlynár. Mal slamený klobúk a striebornú kravatu. Bol vysoký a usmieval sa. Pristúpila k nemu a opýtala sa: Kam pôjdeme, Lumír? Chytil ju za ruku a viedol po žulových kockách. Vošli do uličky s domami vymaľovanými ako sedmové karty. Z vitríny jedného sa do ulice trblietali hodiny s vodostrekom. Bolo ich presne sedem. Vo vedľajšom viseli na stenách  vyšívané praclíky. Hodili sa jej k šatám. Kúpila si jeden a zavesila si ho na krk. Vyšli na námestie s útesom. Nad útesom sa čnela terasa ovinutá fuchsiami a zimozeleňou. Domy okolo námestia zdobili pozlátka, aké lisovala v knihe o Guliverových cestách z čokoládových cukríkov, keď ich dostala na Vianoce od otca. Pred palácom oblepeným zlatými šupinami stál rad čiernych limuzín. Vystupovali z nich vyobliekané páry a kráčali v zástupe dolu námestím. Aj z bočných ulíc vychádzali špaliere dvojíc a spájali sa v procesiu smerujúcu k rieke, odkiaľ sa ozýval spev. Ako krásne spieva, pozrela dolu útesom. V záhrade pri rieke stálo divadlo a zapĺňalo sa ľuďmi. Čašníci stojaci za skvejúcou sa drevenou bránou ich vítali a podávali im strieborné čaše.

To je Alessandro, povedal Lumír a úzke oči pod klobúkom mu zažiarili, priplával po Vltave z Verony, zajtra si berie moju dcéru Máriu, a tak jej spieva. Chvíľu ešte pozerala na rieku a jas z jej očí sa na okamih vytratil. Som hladná, pozrela na Lumíra.

Vošli do domu zdobenom holubacím perím. Vo dvore stál stôl a okolo neho sedeli ľudia z ulice. Chlapec od susedov hral na akordeóne a veselo pohadzoval hlavou. Ďalší búchal bucharom o kamennú dlažbu a spieval. Pod schodmi vedúcimi do podzemia zbadala prestreté stoly. Nikto pri nich nesedel. V nádobách, vytesaných do tvaru srdca sa chladili fľaše vína. Pod stolmi zbierali omrvinky umelé psy. Vošli do dvora a posadili sa za veraje dverí.  

     Zaveď ma domov, zašepkala, keď dojedli chlebovú polievku.

     Dobre, vstal a viedol ju do zadného dvora. Vo dvore stáli dve strieborné autá. Nasadli do áut. Lumír vyrazil prvý, ona šla za ním.

Keď minuli vrchy a blížili sa k mestu so zelenou horou, pomyslela si, ako rada by šla na túto horu. Vtedy strieborné auto pred ňou nečakane odbočilo a smerovalo k hore. Šla po štrkovej ceste odhodlane za Lumírom až na vrchol. Na vrchole stála malá bazilika. Slnko svietilo, v bazilike sa spievalo a nad horou krúžilo malé modré lietadlo. Sedela v ňom po prvýkrát jej dcéra. Pozrela sa na lietadlo a rukou si clonila ostré svetlo. Vošli do baziliky. Sadli si a spievali. Podali si ruky a kľačali. Vyšli von.  Širokú pláň pod nimi z obidvoch strán lemovali jedľové vetrolamy. Obišli baziliku a vracali sa pomedzi stromy k autám. Lumír ju chytil okolo pása a viedol pred sebou, aby mohla pozerať k nebu. Modrý zlín sa práve vracal od  hradu. Napili sa vody a zošli z hory.

Šla za ním celkom pokojne. Vlastne, po celý čas šiel pred ňou preto, aby sa nebála. Šla za ním a plynule obiehala autá. Pospevovala si a v očiach sa jej mihotala veselosť. Blížili sa k tunelu. Sledovala, ako Lumírov ohnivák oddane sprevádza jej autíčko, ako odoláva dvom rozzúreným paripám, keď ju tesne pred zlovestnou papuľou neónového labyrintu obkľúčili a nemilosrdne odfrkovali svoje čierne plyny na jej beláskavú masku. Chystali sa ju zrejme obetovať jaskynnému netvorovi, ktorého z celej cesty najviac nenávidela. Odvážny Lumírov manéver ich našťastie včas odohnal a jej auto mohlo naďalej smelo kľučkovať za ním. Zavše sa jej do rytmu primiešala melódia, ktorú si spievali, keď vychádzali z baziliky. Usmievala sa. Akoby Lumírova prítomnosť, malá bazilika, modré lietadlo a krásna melódia spôsobili, že bezpečne prešli podzemím a opäť zasvietilo slnko. Plynule zišla z diaľnice.

Prebudilo ju až oddávanie. Mozaika z vitráže sa uzatvorila a kalvária opäť nadobudla svoje obrysy. Všetci spozorneli. Alessandrovou nevestou sa na pokyn kňaza mala nečakane stať Henrieta. Kňaz sa zháčil, pokrčil ťahák a opravil sa. Prisúdil Alessandrovi Máriu a konkatedrálou konečne zaznelo Alessandrovo: Si, Dio mi aiuti. A za ním povedalo dievča celkom mäkko, akoby s čerešňou v ústach: Si, v tom mi Pán Boh pomáhaj.

Keď cudzinci pochopili, že je po finále, začali sa rozchádzať. Štyria v zadných radoch trpezlivo stáli. Mohutná žena prestala napomínať muža a všetci  čakali na svadobný marš.

Za hlasných tónov organových akordov okolo nich prešiel zástup. Vysoká žena s mužom, prihrbená žena v sivom, jej príbuzná v ružovom, odvážne dieťa, čo spievalo, jeho strapatá madre a nízky muž v ľanovom obleku.

   Aká je ona pekná žena, začala matka, len čo vyšli iným východom ako sprievod. Má trochu opuchnuté oči, ako aj ja mám.

   Už nemáš, povedala dcéra. Je nepochopená, vzdychla si.      

   Nepochopená?

   Áno, nechápu ju...

    A ty ju chápeš?

   Chápem, povedala dcéra a potom až po koniec ulice mlčala.

Vyšli hore mestom k cintorínu. Prešli pomedzi hroby a pri jednom zastali. Zapálili sviečku a ticho sa modlili. Pri vedľajšom hrobe stál muž v čiernom. Rozkročený, hľadiac na fotku usmiatej ženy nalepenú na dreve, striedavo prekladal sviečky, vázu a veniec. Ja sa viem len doma za otcom vyplakať, vzdychla si matka. Pred bránou sedeli pri kyticiach starenky. Pokojne sa rozprávali. Matka s dcérou vyšli z brány a ticho prešli popri nich.  

Nepovieme nikomu, kde sme dnes boli, ozvala sa matka. A,  načo aj, veď my  ideme z cintorína, dodala. 

Prešli na druhú stranu ulice. Chvíľu tam postáli a potom nasadli do trolejbusu.

 Foto a text: KameliaB and spol.