KameliaB

V Popradze na Spišu, posluchaču mili,
išol jager na lov, ľem tak z dluhej chviľi.
Flintu mal na karku ľem tak podľa zviku
a išol ku ľesu, rovno po chodniku.
A tu spopod kraku zajac skočil z travi
vun dluho ňečekal, streľil mu do hlavi.
Potom ho pozbieral, vložil do tanistri
a domu še vracal, s koriscu bul isti.

Smer sebe  vžal teraz, pri jarku cez luki
ked v trave obačil dva človeče ruki.
Pri rukoch i chlop spal, taki jak zabiti
o sebe nič ňeznal, bo bul mocno spiti.
Naš jager bul mladi, a figliar od kosci
bo naisce ňemal tak jak ja starocsi.
Pohľedal v kešeni, či ma nuž dajaki
vipitval zajaca a vibral mu fľaki.

Zobral ceple črevka, že še chciel tak bavic
a šturil spitemu šicko do nohavic.
Umil sebe ruki, nedaľeko v mlakoch
a vošol i s pušku do tich bľizkich kriakoch.
Nabil prazdnu pušku , aňi sam ňeveril
a tak z ňej vystreľil,  bi perun uderil.
Spiti še zo spaňa naskutku prebudzi
a doista  ňeznal, či žije či bludzi.

Odrazu otrežvel, aľe bul jak z dreva
co vidzi- ňevidzi: z nohavicoch mu viša čreva.
Ach, muj mily bože, ta mi daľi resta
dachto do mňe streľil, ňezajdzem za mesto!
Prave jeden furman hnuj viezol na roľu
na to nariekaňe, zošol z voza dolu.
Vidzi tragediju, ňepita še čomu
chitro hnuj virucal a vžal chlopa domu.

S chiži višli dzeci a tiež jeho stara
furman ju pošiela po pana farara.
Zložeľi ho z voza na poscieľ do chiži
každi sušed, priaceľ, ku ňemu še bliži.
"Cože še ci stalo, ňeščesni človeče?
že tvoja ňevinna krev tak z tebe ceče?"
"Dajaki darebak streľil mi do brucha
o hodzinu, o dva  vidam svojho ducha."

"Ach, ňeščesna paľenka! Co ši dokazala?
Co ľem sebe počňem?" žena nariekala.
Žena i s dzecami plaču jak orgaňi
jak še budu živic, ked zostaňu sami?
Hňed ho opatriaju, z jednej, z druhej strani
a hľedaju na ňim te smertelne rani.
Aľe nič ňenašľi, ta každi sebe mišľi,
"To še stalo čudo. Skadzi  čereva višli?"

A jager še šmial doma, možece znac sami
jak še mu podariel, figeľ s čerevami.